„Extra ecclesiam nulla salus“ – „mimo cirkev nieto spásy“! Čo som sa s touto vetou svätého Cypriána natrápil! Čo som sa naprotestoval proti tomuto pyšne a arogantne znejúcemu výroku! Ako som sa s ním mohol zmieriť, keď mi ponúkal úplne inú víziu cirkvi ako učenie Druhého vatikánskeho koncilu?
            Až kým mi v pochopení tohto rébusu nepomohol ďalší výrok, ktorý napísal pravoslávny teológ Evdokimov: „Vieme, kde cirkev je, ale nevieme, kde nie je.“ Tento výrok mi umožnil čítať slávnu Cypriánovu vetu inak ako doposiaľ. Cirkev teda nie je tam, kde nepôsobí Boh, kde nečiní svoje dielo spásy. A tam, kde Boh je a dáva spásu – teda vždy a všade, po celé dejiny je tam „nejakým spôsobom“ takisto i cirkev. Snáď iba o pekle možno s istotou povedať, že tam cirkev nie je.
            Som rád, že cirkev – moja veľká duchovná rodina nie je pyšne či úzkostlivo uzavretá sekta. Som „príbuzným“ ľudí ako bol svätý Augustín, Ignác z Loyoly či Matka Tereza. Ale tiež som skrze ňu nejako spojený aj s takými ľuďmi ako bol Platón či Laotse (tajomne, ale skutočne), a dokonca aj s takými „zápasníkmi s Bohom“, ako bol napríklad Nietzsche, „najzbožnejší z bezbožníkov“.
            Dnes, v dobe najrôznejších fundamentalizmov, je toto mystické prežívanie tajomstva cirkvi preveľmi potrebné.

                                                                         (zdroj: Tomáš Halík, Dotkni se ran, str. 170)